Červenec 2010

Ako žaba na kameni ...

31. července 2010 v 19:32 | Kájousek |  Deniceeek
d
"Ak ťa v najťažšej chvíli tvojho života opustia tí, o ktorých si si myslel/a, že sú tvoji priatelia a podrží ťa, ten o ktorom by si si to nemyslela, zistiš kto bol skutocný priateľ."

Naozajstný priatel, to je pojem o ktorom by niekto povedal, že je to každý druhý, niekto zas, že je len jeden a niekto ako ja by povedal, že naozajstný priatel je ten, s ktorým ked si cítiš, že môžeš všetko zo seba vysypať, že ťa pochopí aj keby si rozprával čínsky, že ťa podrží aj v tej najhoršej situácii. Proste pravý priatel je niekto kto to myslí vážne. Skúšala som rozmýšlať kto je ten môj naozajstný priatel a prišla som na to, že ich mám viac a možno nie. Ale je ich len pár, spočítala by som ich na prstvoch dvoch rúk. A možno keby som sa zamyslela tak aj na jednej. Pre týchto ludí, by som bola schopná skočiť a zbiť sa. Dala by som za nich ruku do ohňa a myslím to doslova. Sú to ludia, ktorý so mnou prežívajú radosť aj smútok. Keď plačem dokážu mi požičať úsmev, ktorý im vraciam pri ich problémoch. Milujem ich, niektorých viac a niektorých menej. Pár ludí milujem dokonca viac ako seba ...
Je to ako nekonečný príbeh, nový ludia, stále niekto iný. Ale tých pár tu vždy zostáva aj keď sme od seba zvdialený viac ako 400 kilometrov.
Milujem vás, povedala som vám to, viete kto to ste a ak neviete čoskoro sa to dozviete. verím vám a dúfam, že moju dôveru nesklamete.

Za to si môžem sama

11. července 2010 v 22:00 | Kájousek |  Deniceeek
juuj
Ďalšie dva články úplne bez významu, kde ďakujem človeku, ktorý ani možno za to nestojí ... alebo áno?To je otázka pre mňa horšia ako byť či nebyť.
V mojom veku by človek čakal, že uvidí malé šťastné dievčatko, ktoré sa nezaoberá ničím len školou a kamarátkami s barbínkami. 14rokov málo na to aby človek, už prežil to čo som prežila ja ... Istý okruh ludí pozná celý príbeh ... Možno by som sa mala vrátiť k téme a nie len ustopovať od nej. Stojí mi za to velké ďakujem človek, ktorý nevie ani na jednu vyjebanú SMS odpísať? ... odzvoniť? ... a čo keď áno. Sú chvíle keď ako som už povedala keď sa venuje len mne a sú zas chvíle, keď sa odpovede nedočkám ...
Nechcem ani račej pomyslieť čo by sa stalo keby som stratila tých málo ludí čo sa mi zakotvili do srdca najpevnejšie. Možno robím chybu že sa na tých ludí psychycky viažem ... a možno nie. Nechcem to vedieť ... zistím to ... raz určite.
Tento článok venujem len sama sebe, tomuto blogu, aby zaplnil prázdne miesto na prvej strane.
Budem písať dokial toho nebudem mať dosť, napíšem sem všetko strach aj radosť, moje myšlienky, ktoré zostali tam, v dialke pouličných talianskych lámp. Citujem samú seba keď vravím že spadnem na hubu raz, len že sa to už stalo milion ráz a preto zažiť to znova nepotrebujem, viem čo to je plač a viem čo je to slať ... skúsila som to zas, no dostala som strach. A dúfam, že raz dokážem ti povedať ako ťa mám rada. No keď sa zamýšlam nad tým komu to vravím neviem sa násť. Niekoho určite milujem ale ako mi to istá osoba povedala neviem čo chcem. Viem ale chcem viac vecí naraz a to vzbudzuje dojem že to neviem. Nechcem to vedieť, ja na to prídem, keď viem že to nemôžem mať. Tá veta že chcem to čo mať nemôžem mi znížila výkonosť rozumu na tolko že som zabudla dýchať, zdalo sa mi že som prestala rozmýšlať. To keby sa mi stalo viac krát nesedím tu za týmto stolom ale ležím dva mestre pod zemou. Nech som si myslela o sebe čokolvek aká som pevná osobnosť možno som sa precenila a nedokázala som zabudnúť na tolko vecí naraz. Že všeci traja kašlú na mńa je už vela. Dúfala som a mala som tú nádej stále po ruke no po tej vete akoby sa odplazila aj tá posledná štipka viery ...